Koho záujmy chráni tento štát?

Môjmu priateľovi vykradli auto. Obyčajná vec, poviete si, určite aj Vám alebo niekomu, koho poznáte, už niekedy auto vykradli, alebo v horšom prípade, ukradli ho celé. Ďalej sa môžete uškŕňať, že aj napriek tomu si ľudia stále nechávajú cenné veci v zaparkovanom automobile a bla bla bla, podobné pesničky. Ok, povedala by som si, keby sa spomínaná krádež nestala za bieleho dňa, v málo (o takom čase dokonca vôbec) frekventovanej ulici, v aute zaparkovanom pri krajnici a celý čas sme spolu asi s tromi ďalšími ľuďmi boli cca 20 metrov od vozidla, vo výhľade naň nám plus/mínus zabraňoval krovinový porast. Inými slovami, sedeli sme v záhrade a ničoho sme si nevšimli, dokonca ani náš pes – absolútnenajsamväčšítrhačavyštekávačnasvete, inými slovami trpasličí pudel - si ničoho nevšimol a ani neštekal ako obyčajne na všetko, čo sa mihlo za plotom. Alebo štekal, len sme mu nevenovali pozornosť? Už neviem. Apropo, po dôkladnom spočítaní majetkovej ujmy (medzi ukradnutými vecami tradične nechýbali peňaženka s vyššou finančnou hotovosťou, kompletné doklady, notebook s neskutočne drahým oficiálnym softvérom, ktorý môj neskutočne drahý miláčik priamo potrebuje k svojej existencii vo firme, a samozrejme dôležité pracovné dokumenty, ktorých strata mu zbrzdila prácu na dva mesiace a výrazným spôsobom sa podpísala na výške jeho príjmu) sme vypočítali finančnú stratu spôsobenú odcudzením spomínaných i nespomínaných predmetov a poškodením zámku na motorovom vozidle na neskutočných 3000 éčok. Keďže pánom príslušníkom sa zdala byť nami uvedená cena neprimerane vysoká a podozrievali môjho drahého z úmyselného navršovania kvôli poistke (ktorú aj tak nemal), znížili ju na pre nich reálnych 2000 EUR, čo je aj tak podľa môjho názoru „pálka jak hovado“. Drahý v podstate neprotestoval, o peniaze mu nešlo, o doklady v podstate tiež nie, jediné, s čím sa nevedel zmieriť, bola strata cenných informácii v počítači. Hold, život je krutý.Keďže sme (respektíve ja som) od začiatku mali podozrenie na konkrétneho človeka, navrhli sme odobratie prípadných odtlačkov prstov, no nestretli sme sa s pochopením, pretože veľa pozeráme na americké kriminálky a môj drahý v záchvate bezradnosti kľučku aj tak ochytal.Moje podozrenie padlo na susedkinho syna, zlodejíčka na voľnej nohe a gamblera, celý život dobrovoľne nezamestnaného povaľača, ktorý sa zhodou okolností v tom čase potuloval po okolí, dokonca sa sám priznal, že bol aj na mieste činu v čase, kedy sa spomínaná krádež stala. Síce s tvrdením, že bol u mamy, no ja viem, že v tom čase u nej nemohol byť, nakoľko mu ako zvyčajne neotvárala dvere. Moja verzia: chalanisko, znalý našich pomerov, videl, že nevenujeme pozornosť autu zaparkovanému niekoľko metrov od nás, prekrútil zámok, vybral všetko, na čo dočiahol a pohoda – klídek - tabáček, charakteristické pre dlhodobých zlodejov, ktorí sú schopní aj po priamom pristihnutí pri čine tvrdiť, že oni nekradli, a dokonca sú schopní sa aj na Vás osočovať, že čo si to o nich myslíte, trásol si ho rovno domov, presnejšie k frajerke.Môj navrhovaný postup: chytiť, dobiť, odobrať všetko, čo nie je jeho. Postup môjho drahého: Skúsiť mu dohovoriť, možno sa pod ťarchou svedomia prizná a s malou dušičkou a previnilým pohľadom upretým rovno do zeme vráti ukradnuté veci. A tak sa môj drahý, neznalý pomerov podobných asociálnych skupín, vybral za našim susedom, poľutoval jeho ťažkú finančnú i sociálnu situáciu, vyjadril podozrenie z toho, že veci si privlastnil on a prisľúbil ponechanie odcudzených finančných prostriedkov a stravných lístkov v celkovej hodnote 300 EUR, ak sa mu vráti počítač s dôležitými údajmi. Na čo sa sused s pobaveným, sarkasticky sebavedomým úškrnom na tvári a kľudom vlastným vyjadril slovami: „Porát sem ti to já ujebal... já nevím otevrít auto ani klúčkem, né to ešte šrubovákem...“ a pod. Ako vedel, že auto bolo otvorené skrutkovačom, nám nie je známe. Aj napriek všeobecne známej formulke, že najlepšia obrana je útok, sa môj najdrahší o pár týždňov nestačil čudovať predvolaniu na policajnú stanicu za účelom riešenia priestupku. Ja som sa čudovala už menej. Správne hádate tí, ktorí tipujete priestupok krivého obvinenia. Tak si to predstavte: na jednej strane poctivý a usporiadaný, vysokoškolsky vzdelaný občan, pracujúci, nášmu štátu odvádzajúci nemalé dane, poškodený krádežou osobných vecí a na druhej strane pochybné indivíduum s vychodenou osobitnou školou, nikde a nikdy nepracujúci gambler, ktorý už (dokonca niekoľkokrát) okradol nielen svoju rodinu, ale aj ľudí, čo si ho pustili do bytu, jasne poznajúci svoje práva, menej však povinnosti, si dovolí podať trestné oznámenie na základe ktorého je v priestupkovom konaní môj drahý riešený policajtom, ktorý sa k nemu nielenže správa arogantne ako k porušovateľovi zákona, ale mu aj tyká, čo už je na mňa silná káva.Koho záujmy teda háji tento štát? Aké právo má poškodený občan brániť sa? Neušlo niekde našej justícii, kto je skutočným páchateľom a kto poškodeným? Alebo žijeme v štáte, kde môžu obyčajný občania len zalamovať rukami a sledovať, aká je polícia bezradná v našej obrane a akýkoľvek pokus o obhájenie si Vašich práv sa nakoniec môže obrátiť proti Vám?