Parkinsonik, pomyslím si ihneď, ako ho vidím vchádzať. Vetchý starček, človek s mapou života, kedysi silný a potrebný, teraz stále veľmi dôležitý pre tých, pre ktorých tak veľa znamenal.
„Dobrý deň“, pozdravím smerom k nemu a dvíham sa zo stoličky, aby som mu pomohla.
„On nekomunikuje“, oznamuje mi pracovníčka a sadá si na voľnú stoličku.
A predsa ma odzdraví, síce slabučko, sotva počuteľne, očami sleduje každý môj pohyb. Chytám ho za rameno, usádzam, odlepujem leukoplast na jeho čele a odhaľujem ranu, ktorú si iste spôsobil pri páde.
„Čo sa Vám stalo?“ Pýtam sa napriek tomu, že to viem.
„Vstával z postele a spadol, že?“ odpovie pracovníčka smerom k nemu a dodá ešte: „Keby bol býval ležal, tak sa to nestane“.
Nereagujem na tieto slová, ošetrujeme pána, slovami popisujem všetko, čo sa chystáme urobiť. Tak, a ja to hotovo, nech sa páči, môžete vstať, pomáham mu a usmejem sa, keď už stojí na vlastných nohách. Poďakuje, tento vraj nekomunikujúci pán, a kráča svojim pomalým, šúchavým krokom smerom k dverám, telo predklonené vpred, odchádza rovnako, ako vošiel, za ním pracovníčka zo zariadenia, kde ostal žiť namiesto domova, ktorý poznal a miloval.
„Tak vidíte, to máte za to, že vymýšľate“, utrúsi mu medzi dverami a mňa až bodne kdesi v útrobách nad tou vetou, plnou neporozumenia, nerešpektovania staroby, ani ochorenia, ktoré sa tohto pána drží a už nikdy sa ho nepustí.
Stretávam sa s tým deň, čo deň. Vymýšľať znamená vstávať z postele, podať si predmet, ktorý práve potrebujú, snažiť sa prejsť na WC či otvoriť si okno. Vymýšľať znamená ostať aspoň zrnkom človekom, ktorý by tak veľmi chcel dokázať ešte niečo bez pomoci a sám. Vymýšľa ten, kto sa snaží, pretože to už nikto iný, okrem neho, nechce a nečaká, mal by ležať až do príchodu personálu, bez požiadaviek, v apatii, odkázaný na to, kto a kedy sa nad ním zľutuje.
Dôstojnosť má veľa podôb. Každodenná prax mi však ukazuje, čo všetko k nej nepatrí.
