Hnevám sa na vás, kolegovia zdravotníci

Autor: Petra Gáliková Poláková | 6.5.2012 o 21:17 | (upravené 6.5.2012 o 21:28) Karma článku: 17,51 | Prečítané:  12599x

Hnevám sa, keď vozíte pacientov po budove neoblečených, hnevám sa, keď sa s nimi nerozprávate, len dávate pokyny, hnevám sa, keď ich oslovujete žoviálne „babkou“ či „dedkom“, keď sa schovávate pred príbuznými, necháte sa zatajovať v telefóne, chýba vám úsmev, prívetivé slovo, keď mávnete rukou, zavierate dvere a nevnímate pocity tých, ktorí sú predovšetkým ľuďmi.

A hnevám sa aj na vás, milí príbuzní, keď svojich najbližších odkladáte do nemocníc, keď sa nestaráte, nepodáte vodu smädným ústam, odvraciate ruky od zúboženého tela – veď vy nie ste na to, odvraciate pohľady, pozeráte sa z diaľky, či naopak hromžíte, dožadujete sa vyšetrení, ktoré nemajú zmysel či sú dokonca príťažou, beriete im dôchodky no nedávate takmer nič, voláte notárov, voláte záchranky - nech len neumrie doma, necháte prekladať, necháte trápiť, pichať kanyly, výživu, ktorú už telo nechce a nemôže prijímať a pritom zabúdate... zabúdate nechať odísť v pokoji a s láskou. Moja babička zomrela dávno. Dáma v rokoch, plná života, plná plánov na dôchodok, ktorého sa v zdraví nedožila. Že ju bolí hlava. Migréna asi. Veď čo by to mohlo byť? Že ju to neprestáva, bolí a bolí, necíti sa dobre, správa sa čudne, zabúda bežné veci. Babička má rakovinu, šepkalo sa neskôr, potichu, aby to ona sama nepočula. Vtedy to tak chodilo, s pacientom sa nikto nerozprával o jeho diagnóze. Akoby to nebol človek, ako keby sa ho to netýkalo, ako keby nemal právo sám sa zmieriť, či rozhodnúť. Nemám im to za zlé, vtedy sa verilo, že je to tak lepšie. „Máš cystu, mami, na mozgu, vyberú Ti ju, neboj sa, nič to nie je!“, počúvala zo všetkých strán. Či verila, neviem. Ale určite chcela veriť! Zahodiť preč všetky zlé myšlienky a dúfať, že bude zdravá! Po operácii plakala. Veľmi. Veď ona to počula! Žiadna cysta, rakovina je to. Rozprávali sa. Že či ju budú operovať hneď, alebo sa pôjdu najskôr najesť. Vraj je to jedno, aj tak zomrie. Tak znel verdikt z úst kolegov zdravotníkov ponad ženou ležiacou na operačnom stole. A mali pravdu, ona skutočne zomrela. Nie však v nemocnici, ale doma, vo svojej vlastnej obývačke, obklopená rodinou, tými, ktorí ju najväčšmi milovali. Tými, ktorí k nej pristupovali s láskou – veď je to naša mama! Deduško ju prežil sotva o 4 roky. Vetchý starček? Možno na pohľad, v skutočnosti sotva dosiahol dôchodkového veku. A že býval veselý! Napriek podlomenému zdraviu. Ale žiť sa mu už nechcelo. Cítil sa byť na obtiaž, veď sám už nedokáže takmer nič. Telo ho po porážke neposlúcha, deti sa oňho musia starať. Umrieť doma, to si veľmi prial. No stalo sa to inak. A bolí ma pri srdci, keď si predstavím, čo musí prežívať človek v chladnej, nemocničnej posteli, keď príde o posledné sily! Bolí ma pri srdci, keď si spomeniem, aké je to jedného dňa zodvihnúť telefón a počuť v ňom trpké a neosobné slová: „Je nám ľúto, Váš príbuzný zomrel.“... Viete čo? Som vďačná za každú dávnu bolesť v mojej duši, za každú skúsenosť, za každý deň praxe, za to, čo vidím, vnímam, prežívam, čoho som súčasťou i za to, čo vďaka tomu môžem byť. Ja nikdy nedovolím, aby moji príbuzní zomreli v nemocnici. A ku všetkým pacientom sa budem správať tak, ako keby to boli moji príbuzní. Pretože byť zdravotníkom sa dá jedine s láskou.
Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Odhalila kauzu slovenského predsedníctva. Odkiaľ prišla Zuzana Hlávková?

Gymnázium, ktoré navštevovala momentálne najznámejšia slovenská whistleblowerka, jej plánuje vyjadriť verejnú podporu.

DOMOV

Voliči chcú odchod Kaliňáka a Fica z Bonaparte. Smer bude padať ďalej

V Prešove bude Smer v najhoršej kondícii.

SVET

Pozrite si, ako za dva roky zničila vojna Donecké letisko

Miesto bojov medzi proruskými separatistami a ukrajinskou armádou.


Už ste čítali?