reklama

Ako sa dá voziť po zdravotných sestrách skôr, ako prídu do praxe

„Ja ti to nepodpíšem!“ Povedala mi mama, na stôl hodila prihlášku na štúdium na strednej zdravotníckej škole a vo vidine svojej jedinej dcéry na škole typu gymnázium alebo obchodná akadémia sa demonštratívne sa oprela o operadlo kresla. Vtedy som si myslela, že je zlomyselná. Teraz tomu hovorím predvídavosť.  Uplynulo sedem rokov, a ja vytúžená zdravotná sestra stále nie som...

Písmo: A- | A+
Diskusia  (88)

Prvý šok nastal hneď  na začiatku strednej, keď som sa dozvedela, že zo mňa po štyroch rokoch nebude plávovaná zdravotná sestra, ale zdravotnícky asistent a to neznamená len zmenu názvu, ale aj zmenu kompetencií. Keďže sa zvykne pri novelách zákonov najskôr konať a až potom rozmýšlať a keďže som mala tú česť patriť medzi prvú várku zdravotníckych asistentov, neboli jasné ani naše kompetencie, ani rozsah výučby a praxe, dokonca ani to, z čoho budeme vlastne maturovať. Tak sme robili všetko ako tie pred nami – zdravotné sestry. Sedeli sme dlhé hodiny v škole, učili sa klinické predmety, vstávali skoro ráno na prax a spoznávali sme, že život nie je len o mladosti, smiechu a zábave, ale aj o chorobe, utrpení a umieraní. Vtedy, na praxi, prichádzala profesionalita, rutina a presnosť vo výkonoch a zárovň odchádzalo niečo z nás – bezstarostnosť a ľahkosť, s ktorou sme dovtedy mávnutím ruky zvládali všetky problémy. Aj napriek tomu, že sme boli ešte deti.  

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Chcete aby mali sestry vysokú školu? Ok, ja si ju urobím! Prospievala som s vyznamenaním, na praxi som vraj patrila k tým šikovnejším, tak prečo nie? A zo všetkých škôl, ktoré mnou vybrané vzdelanie ponúkali, som si ja (zase chybne) vybrala tú s najväčšiou tradíciou, tú, ktorá sa mi zdala byť najprestížnejšia. A bola som naozaj hrdá, že tam študujem, že môžem byť súčasťou toho kolosu ľudí, ktorí vidia zmysel života v pomoci iným.

Štúdium nebolo ľahké, ubíjalo nás nekonečným počtom hodín, skúšok a nezmyselne vysokým počtom praxe, ktorú sme mali vykonávať na vlastné náklady aj v čase prázdnin. Prázdniny. Mala som vôbec nejaké? Mala som vôľu vydržať, študovať a robiť to, čo ma baví, robiť to, čo viem najlepšie! Veľa dievčat nemalo toľko síl a nás po troch rokoch ostala menej ako tretina... ale tá najlepšia tretina, tá, ktorá mala na to vydržať, tá, čo mala kopu ideálov a snov a radosť a chuť pracovať a učiť sa! Aj napriek posmeškov mnohých vyučujúcich... verili by ste o tomu, že študenti aj vyučujúci na vysokej škole sa dokážu posmievať iným odborom na vlastnej fakulte? A keby len posmievať! Hovorili, aké sme hlúpe a dávali nám pocítiť, že nie sme tie správne, vyvolené, že nie sme gro fakulty, na ktorej študujeme!

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Znášali sme to so zdvihnutou hlavou a v tichosti sme sledovali exsesy niektorých medikov (ťažko im vysvetliť, že aj keď nevynikáme v chémii a fyzike, to, čo sme sa naučili na zdravotníckej škole, oni budú preberať až v treťom ročníku). Odoberali sme anamnézy (vraj to sestry na západe bežne robia), prehlbovali si znalosti o klinike ochorení a stretávali sme sa s pacientami, ktorých by ste pre závažnosť stavu ťažko hľadali v malých, okresných nemocniciach. So záujmom a rady, a tešili sme sa, že sme to zvládali, tešili sme sa na magisterské štúdium, ktoré sľubovali o polovicu menej výučby a tým šancu konečne si niečo privyrobiť, šancu na študenský život, ktorý sme dovtedy nepoznali!

SkryťVypnúť reklamu
reklama

A potom, na konci predposledného semestra sme sa dozvedeli, že vytúžené magisterské štúdium nám podľa novely vysokoškolského zákona nebude umožnené... nie skôr, ako odpracujeme rok v zdravotníckom zariadení. My, čo sme mali kvantum praxe a počas nej sme (zadarmo) odpracovali viac ako rok pri lôžku! A tak sme konzultovali právnikov, písali žiadosti a sťažnosti, našli spôsob, ako zákon obísť a pomaly zisťovali, že sa to dá, ale nie na našej fakulte... pretože tam nie sme rovnocenými študentami, sme len niekto, koho sa treba čo najskôr zbaviť...

Myslíte si, že to stačí? Nie. Pred  štátnicami sa dozvedáme o problémoch s akreditáciou, „vďaka“ ktorým možno nedokončíme ani bakalárske štúdium. A znova známy problém, na ostatných školách to ide vyriešiť, len u nás nie... pretože nový dekan, ako to povedať? Skrátka, nie je nám priaznivo naklonený.  

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Slovensko nepotrebuje zdravotné sestry, pretože v opačnom prípade by nám nehádzalo polená pod nohy, nekládlo na ne nezmyselne vysoké požiadavky na štúdium a neprivádzalo ich do stavu zúfalstva nad prvou výplatnou páskou. Tak o čo teda ide?

Kde sa podela tá vidina kvalitnej a profesionálnej zdravotnej starostlivosti? Načo to všetko? Veď tá hŕstka znechutených, vyčerpaných absolventiek boom do nášho zdravotníctva neurobí, a akútny nedostatok personálu v našich nemocniciach nepokryje. Aj ja už strácam chuť a posledné ideály, už len čakám na ďalšiu ranu, ktorá príde skôr, ako sa stihnem zotaviť z tej predchádzajúcej.  

PS/ Vedeli ste o tom, že existujú nemocnice, ktoré predpisujú presný počet plienok na inkontinetného pacienta (zvyčajne dve na deň) a v prípade prekročenia ich počtu strháva náklady z platu sestričkám? Hádajte, kde je chyba.

Petra Gáliková Poláková

Petra Gáliková Poláková

Bloger 
  • Počet článkov:  13
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Nenosím ružové okuliare, nemám rada radikálne riešenia a myslím na budúcnosť. Nielen na tú svoju. Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu